„Ako si nedá vietor voľný v širom poli kantar založiť, by ruka pevná určila mu smer, tak nemožné je ľudu môjmu vlastnú svoju pieseň odcudziť, by nezakrepčil v žiali a nespieval čo chcel. A hory vedia, že v krásnej doline, kde rieka Hron vo svojom koryte si cestu k moru hľadá, znie pieseň Slávy slobodne...“

„Na veľkej sveta mape, neveľká naša zem schúlená mezdi bralá, s pohľadom mnohých, chudobu skalám odobrala. Skĺzli sa dolu životom, mozole dedov ako pĺte. Žiť každý chcel, mať z biedy aspoň na chleba, keď sa dosť ťarchy v robote ťažkej na dlani nazbiera. Do sveta šli, poddaných dlhý rad, z láskou k vlasti nik z nich nepostal, stonajúc od boľasti. Zo zŕn dážď hľadali všetci, i každý sám, hľadali a našli krásu našej vlasti.